Noemí rogagua ova tetã Moábpe
1 Yma Israélpe ndaipóri ramo gueteri mburuvicha guasu oiko tuicha ñembyahýi upe tetãme. Judá ñemoñare kuéra yvýgui, táva Beléngui, osẽ peteĩ karai hembireko ha ita'ýra mokõi ndive, oho haguã oiko tetã Moábpe. 2 Ko karai héra vaekue Elimélec, hembireko Noemí ha ta'ýra mokõi katu Mahlón ha Quilión. Ko'ãva Efratagua. Upéicha avei héra vaekue táva Belén, oĩva Judá ñemoñare kuéra yvýpe. Oguahẽ hikuái Moábpe ha opyta oiko upépe.
3 Upéi Noemí ména omano ha opyta ha'e imemby mokõi reheve. 4-5 Ko'ãva omenda kuña Moab guáre. Peteĩva héra Orfa ha pe ambue katu Rut. 10 áño haguépe katu omano avei Mahlón ha Quilión ha opyta Noemí ha'eñomi, mena'ỹre ha memby'ỹre. 6-7 Ha ohendúvo Ñandejára imandu'a jeyha hetãre, ha oguereko jeymaha hikuái ho'u vaerã, Noemí imemby rembirekore mokõive ndive osẽ pe oikohágui ha oje'ói hikuái Judápe.
8 Tapére Noemí he'i umi mokõi imemby rembirekokuépe:
—Tapeho jeýnte pende sy rógape. Ñandejára tohechakuaa peẽme, peẽ pehechakuaa haguéicha chéve ha che memby kuérape. 9 Ñandejára tome'ẽ peẽme py'a guapy ména pyahu ndive óga pyahúpe.
Ha ohetũ chupe kuéra. Ha'e kuéra katu hasẽ soro, 10 ha he'i chupe:
—Nahániri, ne ndive rohóta ne retãme.
11 Noemí he'i chupe kuéra:
—Tapeho che memby. Maerã piko pejúta che rapykuéri? Ikatúta nga'u piko che, che memby jey, peñemoména jey haguã hese kuéra? 12-13 Tapeho che memby. Che niko che guãiguĩma amenda jey haguã. Ajerovia ramo jepe che jehe, ha ko pyharépe voi amenda ha che rye guasu, peha'arõta nga'u piko che memby okakuaapa raẽ ha upévare napemenda mo'ãi? Nahániri che memby kuéra. Ñandejára niko ipo pohýi che ndive, ha ndaha'éi peẽ pehasa asy vaerã upéva haguére.
14 Hasẽ jey hikuái. Ha Orfa ohetũ rire Noemíme oho hetãme. Rut katu opyta hendive.
15 Noemí he'i chupe:
—Péina nde rovaja ojevýma hetãme ha itupã rendápe. Mba'ére piko nderehói hendive?
16 Ha Rut he'i chupe:

—Anivétei ere chéve roheja haguã.
Nde rehohápe, che aháta,
nde reikohápe, che aikóta,
ne retã, ta che retã,
ne Tupã, ta che tupã.
17 Remanoháme amanóta,
ha upépe añeñotỹta.
Amano ramo mante ikatúne roheja.
Ha roheja ramo amano'ỹre,
Ñandejára tojahéi che rehe.

18 Noemí ohechávo Rut oguerekomaha iñakãme opytávo hendive, nde'ivéi chupe mba'eve. 19 Ha oguata hikuái oguahẽ meve Belénpe. Oguahẽvo upépe, umi Belengua oñemondyipa. Umi kuña kuéra oporandu joa ojupe: “Kóva piko ndaha'éi Noemí?”
20 Ha'e katu he'i chupe kuéra:
—Anive peje chéve che reraha Noemí, peje chéve ha'eha Mára. Tupã Ipu'akaitéva niko che myenyhẽ py'a rógui. 21 Hetaite mba'éreve niko águi asẽ vaekue ha péina Ñandejára che reru mba'evete'ỹre. Mba'e rehépa pejéta chéve Noemí? Tupã Ipu'akaitéva niko che rundíma vy'a'ỹme.
22 Upéicha ojevy vaekue Noemí imemby rembirekore Rut, upe kuña Moabgua ndive. Oguahẽ hikuái Belénpe oñepyrũ jave koga'a seváda ñemono'õ kokuépe.
Rut y Noemí
1 Aconteció en los días que gobernaban los jueces, que hubo hambre en la tierra. Y un varón de Belén de Judá fue a morar en los campos de Moab, él y su mujer, y dos hijos suyos. 2 El nombre de aquel varón era Elimelec, y el de su mujer, Noemí; y los nombres de sus hijos eran Mahlón y Quelión, efrateos de Belén de Judá. Llegaron, pues, a los campos de Moab, y se quedaron allí.
3 Y murió Elimelec, marido de Noemí, y quedó ella con sus dos hijos, 4 los cuales tomaron para sí mujeres moabitas; el nombre de una era Orfa, y el nombre de la otra, Rut; y habitaron allí unos diez años. 5 Y murieron también los dos, Mahlón y Quelión, quedando así la mujer desamparada de sus dos hijos y de su marido.
6 Entonces se levantó con sus nueras, y regresó de los campos de Moab; porque oyó en el campo de Moab que Jehová había visitado a su pueblo para darles pan. 7 Salió, pues, del lugar donde había estado, y con ella sus dos nueras, y comenzaron a caminar para volverse a la tierra de Judá. 8 Y Noemí dijo a sus dos nueras: Andad, volveos cada una a la casa de su madre; Jehová haga con vosotras misericordia, como la habéis hecho con los muertos y conmigo. 9 Os conceda Jehová que halléis descanso, cada una en casa de su marido. Luego las besó, y ellas alzaron su voz y lloraron, 10 y le dijeron: Ciertamente nosotras iremos contigo a tu pueblo.
11 Y Noemí respondió: Volveos, hijas mías; ¿para qué habéis de ir conmigo? ¿Tengo yo más hijos en el vientre, que puedan ser vuestros maridos? 12 Volveos, hijas mías, e idos; porque yo ya soy vieja para tener marido. Y aunque dijese: Esperanza tengo, y esta noche estuviese con marido, y aun diese a luz hijos, 13 ¿habíais vosotras de esperarlos hasta que fuesen grandes? ¿Habíais de quedaros sin casar por amor a ellos? No, hijas mías; que mayor amargura tengo yo que vosotras, pues la mano de Jehová ha salido contra mí.
14 Y ellas alzaron otra vez su voz y lloraron; y Orfa besó a su suegra, mas Rut se quedó con ella. 15 Y Noemí dijo: He aquí tu cuñada se ha vuelto a su pueblo y a sus dioses; vuélvete tú tras ella.
16 Respondió Rut: No me ruegues que te deje, y me aparte de ti; porque a dondequiera que tú fueres, iré yo, y dondequiera que vivieres, viviré. Tu pueblo será mi pueblo, y tu Dios mi Dios. 17 Donde tú murieres, moriré yo, y allí seré sepultada; así me haga Jehová, y aun me añada, que solo la muerte hará separación entre nosotras dos. 18 Y viendo Noemí que estaba tan resuelta a ir con ella, no dijo más.
19 Anduvieron, pues, ellas dos hasta que llegaron a Belén; y aconteció que habiendo entrado en Belén, toda la ciudad se conmovió por causa de ellas, y decían: ¿No es esta Noemí? 20 Y ella les respondía: No me llaméis Noemí, sino llamadme Mara; porque en grande amargura me ha puesto el Todopoderoso. 21 Yo me fui llena, pero Jehová me ha vuelto con las manos vacías. ¿Por qué me llamaréis Noemí, ya que Jehová ha dado testimonio contra mí, y el Todopoderoso me ha afligido?
22 Así volvió Noemí, y Rut la moabita su nuera con ella; volvió de los campos de Moab, y llegaron a Belén al comienzo de la siega de la cebada.