David ndojukaséi Saúlpe
1 Karai kuéra Zif pegua oho Guibeápe Saúl rendápe ha he'i chupe David okañyha yvyty Haquila héravape, yvy ojeiko'ỹha rovái.
2 Upérõ Saúl oiporavo 3.000 ñorãirõhára Israelgua ha oho yvy ojeiko'ỹha Zífpe David rekávo. 3 Opyta yvyty Haquílape, oĩva tape ykére, yvy ojeiko'ỹha rovái. David katu, oĩva yvy ojeiko'ỹháme, ohecha kuaa Saúl ou hague hapykuéri, 4 ha omondo maña ñemiha oikuaa haguã mamópa oguahẽ ra'e Saúl. 5 Upéi oho Saúl opyta haguépe ha oma'ẽ mamópa oke Saúl ha Abner, Ner ra'y, ha'éva Saúl ñorãirõhára kuéra ruvicha. Saúl oke hína tekohápe ha omongora chupe umi hendivegua. 6 Upéi David oñe'ẽ Ahimélec hitíta ha Abisai ndive, upéva Seruiá memby ha Joab ryvy, ha oporandu chupe kuéra:
—Mávapa oguejýta che ndive tekohápe ñaguahẽ haguã Saúl oĩháme?
—Che aháta ne ndive, he'i Abisai.
7 Pe pyharépe voi David ha Abisai oho tekohápe. Saúl oke hína ha iñakãngyta ykére oguereko ikyse yvuku ojejakutúva yvýre. Abner ha hendivegua oñeno ijerére. 8 Upérõ Abisai he'i Davídpe:
—Ko árape Tupã omoĩ nde pópe nde rehe ija'e'ỹvape. Eheja chéve tajuka ko'ágã ha tajakutu chupe yvýre ikyse yvuku teépe. Peteĩ hýupente ajapóta ha natekotevẽ mo'ãi ambojo'a.
9 David katu he'i chupe:
—Ani rejuka. Ndaipóri avave ojukáva mburuvicha guasúpe Ñandejára oiporavo vaekue, opytáva oñenupã'ỹre. 10 Ñandejára rérape ame'ẽ che ñe'ẽ, Ñandejára ite upe ojukáva chupe, oguahẽvo chupe hi'ára, térã oikévo ñorãirõme. 11 Ani ágã Ñandejára oheja ajuka pe mburuvicha guasu ha'e oiporavo vaekuépe. Jaraha pe kyse yvuku oĩva iñakãngyta ykére ha hi'y ryru, ha jaha.
12 David ipojái kyse yvuku ha y ryru rehe oĩva Saúl akãngyta ykére ha oho hikuái. Avave ndohechái ha nohendúi chupe kuéra; avave ndopáyri. Ñandejára niko omonge hatã ra'e chupe kuéra. 13 David ohasa upe ñu mboypýri, oñemoĩ pe yvyty ru'ãme, ha opyta mombyrymi chugui kuéra. 14 Upérõ David osapukái Abner ha iñorãirõhára kuérape:
—Abner! Che rendúpa hína?
Abner he'i:
—Máva piko nde, resapukái haguã mburuvicha guasúpe?
15 David he'i chupe:
—Na ndéipa hína pe kuimba'e Israélpe ijojaha'ỹva? Mba'éicha rupi piko nereñangarekói ra'e nde ruvicha guasúre? Peteĩ ndaha'éiva avave oike kuri nde ruvicha rendápe ojuka haguã chupe. 16 Naiporãi ete hína pe rejapo vaekue! Ñandejára rérape ha'e peẽme iporãha opa peẽ peje juka, napemo'ãi haguére pende járape, upe mburuvicha guasu Ñandejára oiporavo vaekue. Tereho eheka nde ruvicha guasu kyse yvuku ha hi'y ryru oĩ vaekue iñakãngyta ykére, jahecha rejuhúpa!
17 Saúl ohendúvo David ñe'ẽ osapukái chupe:
—Nde niko hína che ra'y David, upe reñe'ẽva chéve?
Ha David he'i:
—Che hína, che ruvicha guasu! 18 Mba'ére piko che muña reikóvo che ruvicha guasu? Mba'e piko che ajapo? 19 Aipota che rendu che ruvicha guasu. Ha'e ramo Ñandejára upe ne moĩva che rehe, aikuave'ẽta chupe mymbajuka*f** che poriahurereko haguã. Ha'e ramo kuimba'e kuéra katu, toiko hikuái ijaheipy ramo Ñandejára renondépe! Che mosẽ niko ágã ko yvýgui Ñandejára mba'éva ha che myaña aiko haguã tupã ambue rapykuéri. 20 Ndaipotái che ruguy oñehẽ mombyry Ñandejáragui. Nde katu resẽ reheka peteĩ tungusúpe ha che muña peteĩ ynambúicha umi yvytýre.
21 Upérõ Saúl he'i:
—Che ra'y David, ahecha kuaa ajapo hague ivaíva! Itavy vaicha aiko ha ajavy tuicha iterei! Eju jeýna. Ndajapo mo'ã véima nde rehe ivaíva. Ko árape niko rehechauka ne rakate'ỹha che rekovére.
22 David he'i chupe:
—Kóina ápe nde kyse yvuku che ruvicha. Tou peteĩ ne rembiguái ipiári, 23 ha Ñandejára tomyengovia peteĩ-teĩme hembiapokuére. Ñandejára ne moĩ ramo jepe che pópe, namopu'ãséi kuri che po upe mburuvicha guasu ha'e oiporavo vaekuére. 24 Ha ko árape ndapokoséi haguére nde rekovére, péicha avei Ñandejára toñangareko che rekovére ha ta che pe'a opa jepy'apýgui.
25 Saúl he'i upérõ:
—Tupã ta nde rovasa che ra'y David! Nde remoñepyrũta hína heta mba'e porã ha opa mba'e osẽ porãta ndéve!
Upe rire Saúl oho jey hógape ha David oho hapére.
David perdona otra vez a Saúl
1 La gente que vivía en Zif fue a Guibeá, a decirle a Saúl que David estaba escondido en el cerro de Haquilá, frente al desierto.
2 Saúl se levantó y, acompañado de tres mil de sus mejores soldados, se fue al desierto de Zif para buscar a David.
3-4 David estaba en el desierto, pero supo que Saúl lo andaba buscando. Entonces envió espías, para ver si Saúl ya había llegado, y le informaron que Saúl había acampado frente al desierto, en el camino que está junto al cerro de Haquilá.
5-7 David habló entonces con Ahimélec el hitita y con Abisai, que era hijo de Seruiá y hermano de Joab. Les dijo:

—¿Quién me quiere acompañar hasta el campamento de Saúl?

—Yo lo acompaño, Su Majestad —le contestó Abisai.

Esa misma noche David y Abisai fueron al campamento de Saúl, y lo encontraron dormido y rodeado de sus soldados. A un lado de su cabeza estaba su lanza, clavada en el suelo; al otro lado dormía Abner hijo de Ner, capitán de su ejército.
8 Abisai le dijo a David:

—Dios le da a usted la oportunidad de matar a su enemigo. Déjeme que lo clave en la tierra con su propia lanza. Un solo golpe bastará.

9-11 —¡No lo mates! —respondió David—. ¡Y que Dios me libre de matar a quien él mismo eligió para ser rey! Dios no dejará sin castigo a quien le haga daño al rey que él mismo ha elegido.
»Ya le llegará su hora. Estoy seguro de que Dios mismo le quitará la vida, y morirá de muerte natural o lo matarán en batalla. Mejor toma su lanza y su jarra de agua, y vámonos de aquí.

12 Nadie vio a David ni a Abisai, ni nadie se despertó, pues Dios hizo que todos se quedaran bien dormidos. 13 Luego David se fue al otro lado del campamento, subió a la punta de un cerro lejano, 14 y desde allí empezó a gritarle a Abner y al ejército:

—¡Abner! ¿Por qué no respondes?

—¿Quién eres tú para gritarle así al rey? —contestó Abner.

15-16 Y David le dijo:

—¿No es verdad que tú eres uno de los mejores soldados de Israel? Entonces, ¿cómo es posible que no hayas cuidado a tu señor el rey? Mira lo que tengo en la mano: ¡es la lanza del rey, y su jarra de agua!
»Un hombre del pueblo estuvo a punto de matarlo, y tú no hiciste nada para evitarlo. ¡Muy mal hecho! Mereces la muerte por no haber protegido al rey elegido por Dios.

17 Saúl reconoció la voz de David, y dijo:

—David, ¿eres tú el que habla?

Y David le contestó:

—Sí, mi señor y rey; soy yo. 18 ¿Por qué me persigue usted? ¿Qué mal he cometido? ¿De qué se me acusa?
19 »Yo le suplico a mi señor y rey que me escuche. Si es Dios quien ha puesto a Su Majestad en mi contra, espero que él me perdone y acepte mi ofrenda; pero si es una cuestión de los hombres, que Dios los maldiga. Porque me están arrojando de esta tierra de Dios, y así me obligan a adorar a otros dioses.
20 »Ya que Su Majestad me persigue a muerte, como si fuera yo una pulga, o una perdiz en el monte, yo le ruego que al menos no me mate lejos de la tierra de Dios.

21 Entonces Saúl le contestó:

—¡David, hijo mío! Me he portado muy mal contigo. Pero vuelve, que no te haré ningún mal. Me he portado como un tonto. He cometido un grave error. En cambio tú hoy me has perdonado la vida.

22-23 David le respondió:

—A cada uno de nosotros Dios lo premiará de acuerdo con su justicia y su verdad. Hoy Dios me dio la oportunidad de matar a Su Majestad, pero no quise hacerlo porque él lo eligió a usted como rey. ¡Aquí está la lanza de Su Majestad! Envíe a uno de sus soldados a recogerla. 24 Yo espero que, así como respeté hoy la vida de Su Majestad, también Dios respete la mía y me libre de todo peligro.

Saúl le dijo:

25 —David, hijo mío, ¡bendito seas! Yo sé que te irá bien en todo lo que hagas.

Y así David siguió su camino, y Saúl regresó a su casa.